Jozef Vokurka

 Riaditeľ školy v Machulinciach v rokoch 1922 - 1951

Začneme citátom z Veľkej didaktiky Jána Amosa Komenského :

"Predovšetkým treba žiakom vštepovať cnosť, príbuznú spravodlivosti, totiž horlivú ochotu slúžiť iným. Lebo v našej pokazenej spoločnosti zostáva ohavná chyba - samoľúbosť, ktorá spôsobuje, že sa každý stará len o seba a je mu celkom ľahostajné, čo sa deje s inými. A to je prameňom rozličných zmätkov v ľudských veciach, keď sa každý stará len o svoje veci, pričom nedbá na všeobecné dobro. Preto treba mládeži starostlivo vštepovať cieľ nášho života, že sa totiž nerodíme pre seba samých, ale pre Boha a blížneho, t.j. pre spoločnosť ľudského pokolenia."

Myšlienky veľkého humanistu zo 17.storočia, ktorým Komenský bezpochyby bol, majú platnosť dodnes. Určené sú vychovávateľom a učiteľom, ktorí vždy mali, majú a budú mať osobitné postavenie v spoločnosti. I keď nie každá spoločnosť si vie učiteľovu prácu vážiť, pritom učiteľ je osobnosťou, ktorý miluje prácu s deťmi, odovzdáva im nielen vedomosti, ale aj kus zo svojho dobrého srdca. A takýmto učiteľom bol pán Jozef Vokurka, ktorého začiatok pôsobenia v našej obci pred 80 rokmi sme si v školskom roku 2002/2003 pripomenuli.

Životopis a pôsobenie pána Jozefa Vokurku v Machulinciach

Pán Jozef Vokurka pochádzal zo siedmich detí. Narodil sa 17.septembra 1891 v Lučenci, kde získal všeobecné vzdelanie. Vo svojom rodnom meste absolvoval aj učiteľský ústav, ktorý ukončil 22.júna 1911 a dosiahol spôsobilosť učiteľa. Jeho prvou učiteľskou stanicou boli Opatovce nad Žitavou, kam nastúpil 4.októbra 1911. Tu pôsobil dva roky a jeho plány boli prerušené povolaním na základnú vojenskú službu, ktorú nastúpil v roku 1913 do Banskej Bystrice, kde ho zastihol aj začiatok 1.svetovej vojny. Ako vojak musel odísť na východný front, kde pôsobil v dôstojníckej hodnosti. Vo vojne bol dvakrát ranený a 28.júla 1916 padol na Ukrajine do ruského zajatia. Odtiaľ bol spolu s ďalšími zajatcami odtransportovaný cez Kyjev - Omsk - Krasnojarsk a Sibír na Ďaleký východ, do Chabarovska. V zajateckých útrapách prežil dva roky. Zajatci pracovali v poľnohospodárstve a v rôznych dielňach. On pracoval v krajčírskej dielni. Koncom roku 1918 mali zajatcov cez vnútrozemie Ruska prepraviť do Československa. Tento transport sa však nepodarilo uskutočniť. Pri Petropavlovsku prežili ťažké boje po boku Československých légií proti ruskej Červenej armáde. Šesťtisíc zajatcov sa znova muselo po Transsibírskej magistrále vrátiť až do Vladivostoku a odtiaľ pokračovali domov americkou loďou. Plavili sa cez Honkong okolo Ázie do Port Saidu a odtiaľ do Terstu. Domov prišiel 20.augusta 1920. Po strastiplných siedmich rokoch sa vrátil späť do Opatoviec nad Žitavou, kde pokračoval vo svojom učiteľskom povolaní. V roku 1921 sa oženil. Jeho manželkou sa stala Helena Wágnerová, dcéra miestneho rechtora - organistu. Tiež pochádzala zo siedmich detí. V manželstve sa im narodili tri deti: dcérka, ktorá zomrela ako dieťa a synovia Tibor a Viliam. Od začiatku mu manželka bola veľkou oporou. Mladý učiteľ vynikal vedomosťami a organizačnými schopnosťami. Toto mu dávalo predpoklady zvládnuť školu aj ako riaditeľ školy.
Po výbere z niekoľkých uchádzačov bol pán Jozef Vokurka zvolený na miesto učiteľa a riaditeľa školy v Machulinciach. Menovací dekrét dostal 6.augusta 1922. Spolu s manželkou sa nasťahovali do učiteľského bytu, ktorý sa spolu s jednou triedou nachádzal v tej istej budove. Táto bola postavená v roku 1841 na pozemku a z materiálu, ktorý obci darovala grófka Keglevichová. Dnes už táto budova neexistuje, ale naposledy bola v nej umiestnená materská škola. V roku 1898 bola postavená nová samostatná budova školy, ktorá stojí dodnes. V súčasnosti je v nej obecná knižnica.


Pán Jozef Vokurka spomína v obecnej kronike na svoj príchod do Machuliniec takto [2]:Budova školy z roku 1898

"Dňa 6.augusta 1922 som bol zvolený za učiteľa do Machuliniec. Pred mojím príchodom takrečeno mesačne sa striedali učitelia. Jeden prišiel, druhý odišiel. V medzerách výmeny učiteľov sa neučilo. K tomu do roku 1918 bola maďarizácia a to všetko zvrhlo túto veľmi milú dedinku do zabudnutia a tmy nevedomosti. Vidiac túto nedbanlivosť mojich predchodcov, zaumienil som si, že sa podujmem a vynasnažím, aby som tento dobrý ľud vyviedol z otroctva temnoty a postavil ho tam, kde on patrí na poli kultúrnom. Keďže som školu navštívil počas prázdnin, našiel som ju v strašnom neporiadku. Všade špina, hrubá vrstva kuracieho trusu, švole. Bože môj, čo sa to tu deje? Ešte v hroznejšom stave bol učiteľský byt. Prítomný starosta to zdôvodňoval tým, že moja predchodkyňa sa odsťahovala a byt so školou nechala v hroznom stave. Keď to videla moja manželka, dala sa do silného plaču a vytýkala mi, že kde som ju to doviedol. Len po namáhavom prosení sa uspokojila a spolu sme sa dali do práce, aby sme odstránili ten veľký neporiadok a mohli sa nasťahovať a zariadiť. A tu som mal pracovať. Rozmýšľal som, či mám zostať, alebo zutekať ako iní. Prišiel 1.september 1922, vstúpim do triedy a čo vidím? 80 detí v jednej miestnosti : čisté a špinavé, usmievavé a vzdorovité, slovom dedinské deti. Po privítaní a modlitbe sa pýtam detí, kto je v ktorej triede. Odpovedali mi, že dve žiačky (Klára Valentová, neskoršie vydatá ako Červená a Mária Kováčová) sú druháčky a ostatní sú prváci. Dal som sa hneď do práce. Po malej skúške som deti roztriedil a zriadil som šesťtriednu školu. Začalo sa vyučovanie." Toľko z miestnej kroniky.

Obec Machulince bola v roku 1922 skutočne zaostalou obcou. Z obce nevyšiel ani jeden učený človek. Pomerne dosť bol rozšírený alkoholizmus [ 2 ]. Môžeme o tom čítať aj v ďalších riadkoch obecnej kroniky. Obetavý Jozef Vokurka sa dal do práce aj na tomto poli. Bojoval proti alkoholizmu, všestranne ľuďom a obci pomáhal a začalo sa mu dariť. Jeho zásluhou sa začalo s výstavbou novej budovy školy aj s učiteľským bytom. Je to súčasná budova školy. Bola postavená za starostu Jána Ondrejmišku (Šiflovho). Staval ju Anton Gálik spolu so synom Imrichom a ich ďalšími pomocníkmi. 3.novembra 1929 bola nová budova školy slávnostne vysvätená. Obec tak mala od roku 1929 tri vyhovujúce triedy. 

 

Pokiaľ riaditeľ školy Jozef Vokurka zostával, učiteľské miesta boli pohyblivé a učitelia sa často menili. Práca pána riaditeľa prinášala prvé vedomostné výsledky, ktoré sa mohli predstaviť aj v pedagogickej verejnosti. V roku 1933 sa v Nitre konala výstava školských prác detí a na nej sa prezentovali i práce a vzorné písanky žiakov Karola Hudeca, Kolomana Kršiaka a Hermíny Herdovej. Do Gymnázia v Zlatých Moravciach odchádzajú prví žiaci. Je to Ernest Čulík Ondrejka, Karol Cibira, Karol Ondrejmiška a postupne každý rok odišli ďalší žiaci. Dnes môžeme konštaovať, že zo školy pána riaditeľa Jozefa Vokurku vyšlo okolo 70 maturantov a z toho 30 absolventov rôznych vysokých škôl. Mnohí jeho bývalí žiaci zastávali neskoršie mnohé významné miesta a postavenia.

Ako riaditeľa školy ho neobišla ani práca v obecnom zastupiteľstve. Od roku 1923 bol členom obecnej rady. S najväčšou pravdepodobnosťou sa pán Jozef Vokurka ako zástupca obce stretol v roku 1926 v Topoľčiankach s prezidentom ČSR T.G.Masarykom, ktorý obci daroval vyšší obnos peňazí, určených na rekonštrukciu mosta cez rieku Žitavu, ktorý bol poškodený pri predchádzajúcej povodni.

Úspešná bola jeho práca aj na poli kultúrnom. Boli to predovšetkým divadlá, ktoré v tej dobe boli skôr raritou, ale v Machulinciach to bola samozrejmosť, že sa v škole hralo divadlo raz a aj viackrát v roku. Aj to bola zásluha pána riaditeľa Vokurku. Veľmi dobrou a spoľahlivou odborníčkou spolupracovníčkou mu v tom bola opäť jeho manželka. Neúnavne a hlavne trpezlivo cvičili deti, mládež i dospelých prednášať texty a pohybovať sa pri hrách po javisku. Takto pripravili a uviedli desiatky divadelných hier, dokonca aj štyri operety: Dolárová nevesta, Anička Kováčová, Divá bára a Pozor na vlak. V roku 1933 to boli až tri divadelné hry : Keď mesiačik svieti, Hrob lásky a Až lipa zakvitne. V roku 1934 to bola hra Pánik. Dve divadelné hry boli nacvičené a zahrané aj v roku 1935. Bola to Bačova žena a Čertov mlyn. Postupne to boli divadelné hry : Slepý pastier, Hriešnica, Bludári, Vojnárka, Sirota z Lurdu a ďalšie. Mohli by sme menovať desiatky hercov ochotníkov, ktorí v týchto hrách veľmi úspešne učinkovali. Opereta Anička Kováčová sa v Machulinciach hrala cez Vianoce 25. a 26.decembra 1945. Na Nový rok 1946 zahrali Machulinčania túto operetu aj v Obyciach. Pán riaditeľ píše v kronike, že výkony boli skvelé. Veľmi krásne hrali Obert Zemanovič, Viliam Vokurka, Mária Čúliková ( vydatá Lukáčová), Šimon Kršiak, Pavol Gajdoš a vždy milá Katinka Gašparíková, ktorá svojou inteligenciou priamo prekvapila.V predstavení Rozmarín vynikla Mária Čulíková rod. Čulíková (Bieková).Je pozoruhodné to, že zisk z predstavení sa okrem toho, že sa dával na vybavenie divadla, sa používal aj na vylepšenie interiéru kostola, ale aj na výzbroj a výstroj obecného hasičského zboru. Divadelné predstavenia sa zakončili poďakovaním pána riaditeľa obecenstvu a hercom a zaspievaním pápežskej hymny.

 

Herci z divadelného predstavenia Rozmarín

 

Hlavnú postavu hrala Mária Čulíková

Machulinská mládež veľmi rada spievala a k spevu bola nadaná. Radi spievali dvojhlas, čo sa prejavovalo vystúpeniami nielen v divadle, ale aj v kultúrnom programe. Odstránila sa negramotnosť a mládež rada čítala. Poznali Vajanského, Hviezdoslava, Rázusa, ale aj Turgeneva, Tolstého a iných.
Školská mládež učinkovala v kostole pri rôznych podujatiach. Tak to bolo aj v roku 1933, kedy po vymaľovaní bola posviacka a žiaci mali pripravený program. Povestné bolo aj organizovanie rôznych dedinských slávností, osláv štátnych sviatkov a výročí. Deti recitovali, spievali a aj pre rodičov bolo vyznamenaním, keď ich dieťa vystupovalo na slávnosti. Žiaci pod vedením pána riaditeľa a jeho manželky pripravovali program aj na rôzne cirkevné sviatky a program pri slávení eucharistie.

Spomeňme aj zdravotnú osvetu, ktorú robil pán Jozef Vokurka. Záležalo mu na dobrom zdraví detí a ostatných občanov obce. Obec patrila pod MUDr.Jozefa Kaisera, obvodného lekára v Topoľčiankach. Tento ošetroval aj deti. V rokoch 1922 až 1927 sa spomína epidémia očnej choroby "trachom". Raz do týždňa chodilo na odporúčanie pána riaditeľa až 30 detí na vyšetrenie očí. Postupne sa táto očná choroba u detí vyliečila. Ďalšou pliagou vo vlasoch detí, najmä dievčat, boli vši. Dievčatá sa česali len raz do týždňa. Po dlhej osvete aj v tomto smere došlo k náprave. Na podnet pána riaditeľa MUDr. Jozef Kaiser robil v Machuliniach aj zdravotné prednášky. 18.marca 1934 prednášal o výchove kojencov, v roku 1936 o tuberkulóze a mohli by sme spomenúť aj ďalšie prednášky. Súčasťou jeho zdravotníckej osvety bola akcia "Zdravá studňa". Jednalo sa o vykopanie a prevádzkovanie hygienicky nezávadných studní. V Machulinciach boli vykopané dve studne. Jedna v centre dediny a druhá na Kopanici.

Pán riaditeľ Jozef Vokurka aktívne pracoval i v sociálnej oblasti. V archíve Okresného úradu sa našla žiadosť o finančnú pomoc pre chudobných žiakov v Machulinciach už v roku 1926, podpísanú riaditeľom školy. Organizoval aj vianočnú podporu pre chudobných žiakov. Každoročne požiadal Okresný úrad v Zlatých Moravciach, Notársky úrad v Obyciach (kam Machulince patrili) a Obecný úrad o finančnú podporu na Vianoce pre deti chudobných rodín. Tieto inštitúcie boli v rokoch 1935, 1936, 1937 požiadané aj o finančnú podporu na mliečnu akciu. Deti z chudobných rodín dostávali každý deň 2 dcl mlieka a niekedy bol k mlieku zakúpený aj rožok alebo žemla. V roku 1935 bolo takto v škole rozdaných 42 rožkov medzi chudobné a zdravotne postihnuté deti, ako je zapísané v kronike.

Medzi ďalšie akcie pána Jozefa Vokurku patria odborné prednášky , ktoré organizoval pre roľníkov. 25.apríla 1937 bola v škole prednáška o obrábaní pôdy a 2.mája v tom istom roku prednášal roľníkom o chove domácich zvierat MVDr. Ján Zbořil zo Štátneho žrebčína v Topoľčiankach. O prednášky bol zo strany občanov veľký záujem, o čom svedčila aj preplnená trieda a živá diskusia.
Pozoruhodným podujatím organizovaným pánom riaditeľom bol Deň stromkov. 19.apríla 1936 sa pred krížom na dedine zhromaždilo obecenstvo a školská mládež. Vypočuli si príhovor pána riaditeľa o ovocinárstve a na výzvu vtedajšieho starostu obce Štefana Kršiaka boli na dedine zasadené dve lipy. V roku 1937 sa z príležitosti stromkovej slávnosti vysadilo 20 stromkov a v roku 1939 bolo zasadených 18 ovocných stromkov.

Aj pani Helena Vokurková, manželka pána riaditeľa, si našla možnosť pôsobenia ako žena - gazdiná. Spolu s pánom riaditeľom organizovala kurzy vyšívania, šitia, varenia a pečenia. V obecnej kronike je uvedené, že občania nepoznali požívanie kávy, kakao bol úplne neznámy pojem a v obchode sa za celý rok predalo iba 14 kg cukru. Nie je to omyl, je to skutočne pravda. Pani Vokurková učila mladé ženy variť a piecť nielen kysnuté koláče, ale aj zákusky, dovtedy v obci neznáme. Toto všetko im nikto nenariaďoval, k tomu ich nikto nenútil. Manželia Vokurkoví to robili z lásky k dedinským deťom a ich rodičom.

Veľkou slávnosťou v obci boli prvé primície, kde tiež nemohla chýbať školská mládež. 29.júna 1938 mal primície rodák z Machuliniec dp. Ernest Čulík Ondrejka. V sprievode, ktorý išiel od rodného domu novokňaza boli žiaci, mládež a ostatní veriaci. Pred oltárom ho privítal Tibor Vokurka, Mária Gáliková a Katarína Gašparíková. Radosť bola veľká, veď to bol nielen prvý kňaz z obce, ale aj prvý občan s vysokoškolským vzdelaním. Podobne slávnostné boli aj primície ďalších dvoch machulinských novokňazov dp. Karola Cibiru a dp. Karola Ondrejmišku.

Neskoršie sa počet obyvateľov obci rozrastal. Tak v roku 1941 bolo v škole zapísaných 117 žiakov. Z toho dôvodu musela byť škola trojtriedna. Vyučoval sa spolu 1.a 2.ročník, 3.a 4.ročník a 5. až 8. ročník. Takýto spôsob vyučovania kládol vysoké nároky na organizáciu vyučovania tak zo strany riaditeľa školy ako aj učiteľov.
Školské výlety boli organizované podľa vtedajších možností. Žiaci cestovali vlakom do bývalého Gýmeša (dnes Jelenec), pešo vystúpili na Gýmešský hrad a vlakom sa zasa vrátili na vlakovú stanicu Petyho závody pri tehelni, odkiaľ išli pešo domov. Inokedy vyšli na Inovec a spomíname si aj na výlet vlakom do Parkanu (dnes Štúrovo), kde žiaci obdivovali Dunaj a zdiaľky aj baziliku v Ostrihome.

V Machulinciach prežil pán riaditeľ so svojou rodinou aj druhú svetovú vojnu. Vyučovanie bolo niekoľkokrát prerušené, pretože boli v škole ubytovaní vojaci. Najprv nemeckí, potom rumunskí a napokon ruskí, boli to krušné dni pre celú obec. Oslobodenie Machuliniec prežili mnohí občania a aj rodina Vokurkových vo vykopaných bunkroch vedľa Suchého potoka.

Prišlo povojnové obdobie a s ním v roku 1947 sucho a hlad. Aj tu sa prejavilo ľudomilstvo pána riaditeľa. Pre svojich 80 žiakov zorganizoval dodávanie potrebných vitamínov. Každý pondelok dostávali žiaci mlieko a žemľu. V stredu si každý priniesol z domu lyžicu a v škole dostali do nej med. Pre deti bol nepopulárny piatok, pretože každý žiak dostal za lyžičku rybacieho oleja, tak potrebného pre detský organizmus.

Neskôr sa situácia pomaly konsolidovala a škola v povojnovch rokoch zakúpila bábkové divadlo. Bola to veľká novinka pre deti. Žiaci sa naučili pohybovať s bábkami a iní zasa čítali text jednotlivých osôb bábkovej divadelnej hry. Zabavili sa deti a pobavili sa aj dospelí.

Synovia pána riaditeľa Tibor a Viliam zaujali chlapcov najmä z Kopanice výrobou leteckých modelov. Zhotovilo sa niekoľko modelov, ktoré krúžili nad dedinou. Štartovalo sa pod horou a modely pristávali v Dolnom poli. Bola to zaujímavá práca, ktorá sa spomína dodnes.
Mohli by sme vymenovať veľa dalšej záslužnej práce nášho pána riaditeľa Vokurku a celej jeho rodiny. Mnohí z nás si ešte veľmi dobre pamätajú na krásne upravený školský dvor, na kvetinové záhony, na čistotu a poriadok. Ozdobou školského dvora bol aj kaktus - agáve, ktorý bol na zimu uschovaný v triede.
Posledný rok pôsobenia pána riaditeľa, rok 1951, bol poznačený vtedajšou dobou a niektorými nevďačnými ľuďmi, bohužiaľ aj bývalými žiakmi. Cítiť to aj z posledného zápisu v obecnej kronike. " Život učiteľa zabíja a strpčuje, keď vidí, že na konci svojho obetavého účinkovania, svojej namáhavej práce, dostáva sa mu za odmenu nevďačnosť, neporozumenie a krivda. A tu pozdvihnem hlavu šedinami pokrytú, zahľadím sa na Ukrižovaného a vzdychnem si. Ó môj Ježišu, ani Ty si nebol na tom lepšie. Dnes ti volali Hossana a o niekoľko dní Ťa ukrižovali."

Znova pripomeňme, že za jeho pôsobenia vyšli desiatky žiakov, ktorí vyštudovali vysokú školu, gymnázium a rôzne stredné školy, konzervatórium a aj strednú umeleckopriemyselnú školu. Mnohí sa stali dobrými remeselníkmi, odborníkmi.

Ťažko je vysloviť len slová vďaky, zdá sa nám to málo. Bývalým žiakom zostali tie najkrajše spomienky na nášho pána riaditeľa, jeho manželku a na obidvoch synov. Pán riaditeľ spolu s manželkou a synom Tiborom sa z Machuliniec odsťahovali do Lučenca. Neskoršie bývali v Zlatých Moravciach, kde pán riaditeľ Jozef Vokurka zomrel 7. júla 1977. Spolu s manželkou a synom Tiborom sú pochovaní na kňažickom cintoríne v Žitavanoch.

 

Pán riaditeľ Vokurka so svojimi žiakmi v roku 1951

Spomienky bývalých žiakov pána riaditeľa Jozefa Vokurku

Mária Šurdová, rod. Ondrejková (1930):

Spomínam si, ako pán riaditeľ v nedeľu po lítaniach išli na dedinu medzi chlapov a čítali im noviny.Chlapi ich počúvali ako pána farára, veď mnohí starší ani čítať nevedeli. Ako staršie dievčence sme boli zvedavé na svadobnú zábavu, čo bolo vo večerných hodinách zakázané a pán riaditeľ to kontrolovali. Raz nás asi 5 - 6 dievčat vbehlo sa schovať pred pánom riaditeľom do najbližšieho domu. V kuchyni sedeli dve ženy a my sme sa vbehli schovať až do izby. A tam ležala mŕtvola. Väčší strach som nikdy nezažila.
Spomínam si, ako som prednášala báseň k narodeninám T.G.Masaryka a tú báseň viem dodnes. Som vďačná pánovi riaditeľovi, že ma veľa naučili a mohla som pokračovať v meštianskej škole v Zlatých Moravciach. Veľmi rada som počúvala spev pani Vokurkovej, jej hru na klavír a obdivovala som jej korčuľovanie na zamrznutej Žitave pred naším domom.

PaedDr.Ondrej Valach (1938):

Doteraz obdivujem pedagogické schopnosti pána riaditeľa. V triede boli dva - tri ročníky a pracovali všetci žiaci. Zaujímavé bolo cestovanie prstom po mape Slovenska. Všetci sme boli okolo pána riaditeľa pri mape , počúvali a odpovedali.
My, chlapci z Kopanice, sme boli ako rodinní príslušníci rodiny Vokurkových. Na školskom dvore sme boli od rána do večera. Keď bolo treba, sme aj pomohli. Nezabudnuteľné sú spomienky na spoločné modelovanie lietadiel a na bábkové hry.

Katarína Gašparíková (1925):

Veľmi dobre si pamätám výlet cez naše hory na Veľkú Lehotu, kde sme navštívili aj tamojšiu školu. Domov sme sa vracali cez Inovec a Škrípec. Na jeden deň to bola dobrá túra. V škole bolo veselo a do školy som chodila s radosťou. Zvlášť si spomínam na divadelné predstavenia. Veď takmer vo všetkých som hrala. Operety sme nacvičovali v izbe Vokurkových, kde na klavíri nás doprevádzala manželka pána riaditeľa. Nikdy nám nedovolili vyzuť sa a často nás ponúkli sladkosťami. Klavír sa preniesol do triedy len vtedy, keď bolo postavené javisko. Divadelné šaty sme mali zapožičané z Martina. Nacvičovalo a hralo sa len počas neskorej jesene a zimy. Každé divadlo sme zahrali 3 - 4 krát. Keď sme Aničku Kováčovú hrali v Obyciach, aj tam na voze vyviezli na doprovod klavír.

PhDr. Peter Čulík (1941):

pomienok na pána riaditeľa Vokurku sa zachovalo dosť, a preto je ťažké vybrať tú najvhodnejšiu. Ale predsa len jednu za všetky. Neviem, či som chodil do 2. alebo 3. ročníka. V triede sa súčasne vyučoval aj ďalší ročník. V čase, keď sme my mladší dostali tiché zamestnanie písaním alebo čítaním, starší ročník mal hodinu zemepisu. Učili sa Považie. Keď pán riaditeľ pri skúšaní zistili, že žiaci sa doma učivo nenaučli, zostali po škole a museli sa to učiť. Kto potom pri preskúšaní učivo vedel, mohol ísť domov. Avšak kto nevedel, musel sa vrátiť aj niekoľkokrát späť. Domov mohol ísť, až keď vedel odpovedať. Pre ktorési dievča prišla do školy aj matka, ktorej sa dcéra nevrátila zo školy domov. Ale nepochodila. Dievča mohlo ísť domov, len keď sa naučila zemepis o Považí.
Zo školy sme chodili spoločne a pán riaditeľ nás vyprevadili až pred kríž na dedine. Tu sme sa spoločne pozdravili a bol rozchod domov.

Štefan Valent (1937):

Obdivoval som pána riaditeľa ako všestranného človeka. Moje spomienky patria na krásne upravený školský dvor a na vzornú záhradu. Pamätám sa,ako sme sa učili štepiť ovocné stromy. Spomínam si aj na jarné majálesy, či na školskom dvore, alebo na dedine pod lipou a aj na iných miestach. Učili sme sa aj kultúrne zabávať.

MUDr. Viliam Vokurka (1926):

Na detstvo a mladosť v Machulinciach mám tie najkrajšie spomienky. Keď som chcel, aby moji kamaráti mali so mnou voľno, musel som im pomôcť s domácimi prácami. Nie raz som pomáhal vynášať hnoj z maštale, rezať sečku, nevadila mi ani takáto práca. V kameňolome v Hlbokom som nahadzoval štrk a kameň na
furmanské vozy. Nebola to ľahká práca, ale som sa jej nezľakol. V operete Anička Kováčová som hral kováča a spolu s bratom Tiborom som učinkoval aj v iných divadelných predstaveniach. Mal som radosť z každého dobrého činu v Machulinciach a vlastne tešili sme sa všetci v rodine. Chceli sme pre obec len to najlepšie, povzniesť ju vzdelanostne a kultúrne.

Poďakovanie

Keď naši predchodcovia nepoďakovali pánu riaditeľovi Jozefovi Vokurkovi a jeho rodine pri odchode z Machuliniec, robíme to teraz. Srdečná a úprimná vďaka vám pán riaditeľ Jozef Vokurka a celej vašej rodine za všetko, čo ste pre Machulince od roku 1922 do roku 1951 vykonali. Nezabúdame na vás, o čom svedčí práve odhalená pamätná tabuľa na budove školy.
Osobitne ďakujeme vám, vážený pán doktor Viliam Vokurka za vašu prácu pediatra v prospech našich občanov. Prosíme prijímite ospravedlnenie nás za tých, ktorí sa k vášmu otcovi a k vašej rodine zachovali v minulosti necitlivo.
Začali sme citátom Komenského a chceme končiť citátom sv. Don Bosca : "Robte dnes tak, aby ste sa nemuseli zajtra hanbiť." A takto žil v Machulinciach pán riaditeľ Jozef Vokurka so svojou rodinou.

 

Text na pamätnej tabuli, ktorá bola odhalená na budove súčasnej
ZŠ sv. Dominika Savia v Machulinciach dňa 14. júna 2003.

Výpisky z obecnej kroniky Machuliniec, písanej Jozefom Vokurkom

Zvyky
Okrem spúšťania vencov dole vodou na sv.Juraja a preskakovanie ohňov na sv.Jána, sú známe zvyklosi veľkonočné. Mládenci polievajú dievky vodou,ale objavuje sa už aj parfín a na šibačí utorok dievky bijú mládencov korbáčmi z vŕby.
Vo zvyku sú aj priadky a spoločné driapanie peria, kedy často mládenci hodia "driemoty" do dvier, vraj aby dievky nezaspali.
Dievčence prvý raz vstúpivšie medzi dievky, zvolia si krstné mamky, budúce kmotričky. Chlapci zasa dajú v krčme "krst" a stanú sa mládencami.

Motorová striekačka
Obec miesto ručnej striekačky si zakúpila 21.mája 1931 motorovú striekačku od firmy Vystrčil z Telču za 32.349 Kčs. Stroj má svoju vadu a preto obec má s firmou spor.

Oheň
Dňa 20.novembra 1935 z neznámej príčiny vypukol oheň u vdovy Johanky Ondrejkovej. Do základov zhorela pajta. Na nešťastie motorová striekačka zamrzla a fungovať nechcela. Hasiči so založenými rukami hľadeli na ničiaci oheň. Na šťastie bol západný vietor a tak iskry boli odnášané na Kopanicu. Motorová striekačka je stále vadná. Vada pochádza z továrne.

Bitka
Rok 1933 sa začal s bitkou. 12.februára mali mládenci tanečnú zábavu. Zábavy sa zúčastnili tiež obyckí mládenci. Machulinský mládenec Matej Čulík sa pohádal s obyckými. Tí ho vyčkali a dopichali ho na štyroch miestach. Odznelo tiež niekoľko výstrelov z revolvera. Četníctvo pátra po výtržníkoch.

Očkovanie
Dňa 6.mája 1933 očkovanie proti neštoviciam previedol MUDr. Jozef Kaiser z Topoľčianok.

Spála
Nebezpečná detská epidémia zúrila v obci od 15.mája do 15.septembra 1934. Bola to spála. Každé dieťa prešlo touto chorobou, ale smrteľný prípad sa nevyskytol.

Lúpežné prepadnutie
Dňa 6.mája 1934 večer o 9. hodine išiel na svojom bicykli Jozef Ondriaš, krajčír zo Zlatých Moraviec. Mal u seba peniaze zarobené a vybrané v Machulinciach. Na ceste pri Šalátovej kaplnke ho napadli neznámi lúpežníci, zvalili ho na zem a ohrozujúc ho na živote olúpili ho o 590 Kčs. Potom ušli smerom k Štukovskému mlynu. Olúpený krajčír to ihneď ohlásil četníkom, ktorí začali pátrať po páchateľoch.

Rožky
Okresná starostlivosť o mládež v Zlatých Moravciach v rámci mliečnej akcie zakúpila tiež 42 rožkov chudobným žiakom. Bohužiaľ nemohli všetci dostať po rožteku, lebo behom slávnosti nejaký zloduch odcudzil štyri rožky.

Chrípka
V marci 1935 sa v obci rozšírila epidémia chrípky. Choroba sa rýchlo šírila a dosiahla vrcholu 9. až 15.marca. V týchto dňoch zaplavila celú obec. Obyvateľstvo ležalo v posteliach a ochorelo 30% žiactva. Našťastie táto choroba si nevyžiadala ľudský život.

Bitka
Zlou vlastnosťou terajšej mládeže sú bitky. Po posviacke sochy sv.Urbana na viniciach dňa 22.septembra 1935 bola tanečná zábava. Na zábavu prišli tiež obyckí mládenci. Ale zle pochodili. Naši mládenci prehnali obyckých mládencov, ktorí len útekom si zachránili chrbát. Palica má ale dva konce. Naši šuhaji odišli ešte v tú noc do Opatoviec na zábavu. Opatoveckí mládenci pamätajúc, že sú našim dlžní, dali sa do nich. Nabili ich tak, že títo polonahí museli zutekať. Opatovecký starosta nútený bol dať zatrúbiť na poplach a zavolal 10 četníkov, ktorí potom spravili poriadok.

C.P.O
V roku 1936 sa obyvatelia organizovali v C.P.O. (Civilná protiletecká ochrana). Táto organizácia je zavedená tiež v Machulinciach. Stárež i mládež náležite vycvičená vie, čo má činiť v prípade leteckého útoku.

Spory
Nad Machulinciami sa dvíhajú mračná nespokojnosti. Aj v roku 1936 nastali spory medzi majiteľmi kameňolomov a robotníkmi. Majitelia kameňolomov nedodržali kolektívnu zmluvu a do roboty berú cudzích robotníkov, kým miestni robotníci sú nezamestnaní. Rozhorčenosť bola tak veľká, že nútený bol zakročiť Okresný úrad a četníctvo.

Elektrické vedenie
V mesiaci apríl 1936 Juhoslovenské elektrárne v Komárne vymerali elektrické vedenie do obyckého Legiolomu. Každý majiteľ obdržal slušnú cenu za zasadené stĺpy na jeho pozemku. V mesiaci máji bolo vedenie napojené elektrinou. Bubnovaním bolo vyhlásené, aby sa každý varoval dotknúť sa elektrického vedenia.

Búrka
Dňa 21.mája 1936 sa strhli mračná nad Machulinciami a nad okolím. Spústa vody v krátkych minutách naplnila jarky a potoky, takže behom štvrťhodiny rieka Žitava vystúpila z koryta, zaplavila role a lúky narobiac veľkú škodu. Divé prúdy trhali všetko pred sebou. Stromy, hate, mosty sa stali hračkou divého živlu. O život neprišiel nikto.

Manévre
Pri záverečnom vojenskom cvičení v dňoch 4.,5. a 6.septembra 1936 odohrávali sa boje v chotári machulinskom. Obecenstvo a školská mládež mali príležitosť vidieť vyspelosť našej zdatnej armády. Nech slúži k pochvale nášho obyvateľstva, že išlo našim vojakom všade v ústrety. Na tunajšej škole boli vojaci ubytovaní, tak sa do 7.septembra nevyučovalo.

Lanovka
Legiolom v Obyciach začal v roku 1936 so stavbou lanovky k stanici Topoľčianky. Lanovka vedie cez chotár obce Machulince. Ministerstvo verejných prác vyhlásilo túto stavbu za všeužitočnú a povolilo vyvlastnenie pozemkov. Zainteresovaní sa zdráhajú vypustiť pozemky. Spor trvá.

Telefón
Obec Machulince postúpila na poli civilizácie. Pričinením pána notára Bélu Kolečániho a Okresného úradu bol v roku 1938 zavedený do obce telefón. Je to verejná hovorňa a telefón bol umiestnený u obchodníka Jozefa Vargu. Telefónovať sa mohlo od 2.augusta.

Krupobitie
Dňa 10.júna 1939 popoludní hrozná víchrica tiahla od juhu na Machulince. Nastalo strašné krupobitie, ktoré všetko zničilo. Po pohrome ešte tri hodiny ležal ľad na zemi. Škoda je ohromná. Obilie práve kvitlo, čerešne dozrievali. Teraz je to všetko zničené.

Súpis obyvateľov
Riaditeľa školy neobišiel ani pravidelný súpis obyvateľov ako sa vtedy nazývalo sčítanie obyvateľov. Tak k 31.decembru 1938 žilo v Machulinciach 678 ľudí. Z toho bolo 672 Slovákov, dvaja občania mali národnosť českú a štyria boli maďarskej národnosti. Rímskokatolíckeho náboženstva bolo 674 a 4 boli ev.a.v.v.

Fotografie Machulinčanov z roku 1925

 

 

 

Ignác Ondrejka v Uniforme a jeho starí rodičia

 

Regrúti z Machuliniec Vpravo Ladislav Gašparík

 

Machulinské deti v roku 1936

 

 

Helena Gašparíková

 

 

Mária Lukáčová
Mária Valentová
Rozália Gašparíková

 

Karol Ondrejka
ako 6-ročný
 

 

Ján Ondrejka
František Valent
 

Použitá literatúra :

  1. Prepis: VALACH Ondrej: Jozef Vokurka riaditeľ školy v Machulinciach v rokoch 1922 -1951 Publikácia vydaná z príležitosti 80. výročia príchodu pána Jozefa Vokurku do Machuliniec, Obecný úrad Machulince, 2003

  2. Kronika obce Machulince

FacebookFacebook

Newsletter

Zostaňte v obraze - prihláste sa k odberu newslettera a buďte informovaný o aktuálnych novinkách raz za týždeň mailom.