Kroje a tradície

Obliekanie a odievanie v minulosti bolo celkom iné ako dnes. Odevy mužské a ženské sa najčastejšie vyrábali doma z dostupných materiálov. Rozlišovali sa kroje pracovné a sviatočné. Ženské odievanie bolo zložitejšie ako obliekanie mužov.

Ženy v pracovnom i sviatočnom kroji mali spodnú sukňu - sponík z konopného plátna, neskoršie z plátna lanového. V hornej časti nosili rukávce, na ktorých bol lajblík. Pracovný kroj bol jednoduchší ako kroj sviatočný. Vo sviatočnom kroji bola druhá sukňa, ktorá sa volala odolok. Cez leto boli vrchné sukne /ako tretia oblečená sukňa/ rôzne. Najsviatočnejšou sukňou bola na faldy poskladaná kašmírová sukňa s čiernou tiež poskladanou zásterou. V hornej časti to boli biele rukávce s kašmírovým lajblíkom. Na krku mali dlhé ručníky, ktoré sa cez prsia preložili a v páse za chrbtom sa uviazali stuhou. Vydaté ženy mali na hlave čepiec v prednej časti bohato zdobený korálkami - perličkami. V pracovný deň bol čepiec jednoduchý, bez korálkov, len vyšívaný. Cez leto a sviatky si mladšie ženy dávali za čepiec v zátylku veľkú viazanú mašľu (stuhu).
Slobodné dievčatá chodili len očesané, najčastejšie na pútec - cestičku v strede hlavy. Dievčatá nosili jeden alebo dva vrkoče s mašlou, spustené dolu chrbtom. Vo vrkoči mali zapletené handričky, aby bol vrkoč hrubší a dlhší. Pri chladnejšom počasí nosili ženy aj dievčatá na hlave rôznofarebné ručníky (šatky). Cez zimu si obliekali teplé kabátiky, ktoré sa volali kacabajky. Neskoršie sa objavujú vlniaky u nás nazývané vlnáky. Kupovali sa v obchodoch a najčastejšie boli čiernej farby, po obvode zakončené strapcami.

Mužské kroje boli jednoduchšie. Ako nohavice sa používali gate z konopného, neskoršie z ľanového plátna nazývané gete. V zime si muži na gate obliekali nohavice. Chlapovi stačili dvoje nohavice na celý život a aj to len v zime. Jedny na každý deň a druhé do kostola. Ku gatiam sa nosila košeľa tiež z plátna a neskoršie z továrenských tkanív. Cez zimu to boli krátke teplé kabáty, topánky - baganče a vo sviatok čižmy. Aj ženy a dievky nosili čižmy a cez leto to boli poltopánky, zriedkavo jednoduché lakované sandále.

Oblečenie malých detí pozostávalo z dlhej košieľky z tenkého plátna, ktorá sa volala zoboňa. Deti mali na hlave čepčeky. Mladší súrodenci nosili často oblečenie po starších. Deti chodili väčšinou bosé od skorej jari do neskorej jesene, prípadne mali bačkorky z kože, alebo dreváky, cez zimu nosili celé topánky.
Mužské nohavice sa volali priče. Nohavice upravené do čižiem boli rajtky. Neskoršie sa nosili pluntky.
Aj oblečenie a odievanie sa postupne menilo a modernizovalo až do dnešnej podoby. K väčším zmenám došlo hlavne po druhej svetovej vojne.

 

Tradície

Uvedieme niektoré zvyky a tradície tak, ako prebiehali počas cirkevného roka.

Sviatok svätého Mikuláša. Deti si dali v izbe pod okná vyčistené topánky. Svätý Mikuláš im prostredníctvom rodičov dal do nich viac-menej symbolické darčeky: jabĺčka, orechy, vzácnosťou bola hruška a aj niekoľko cukríkov. Neskôr darčeky pribúdali a v 60. rokoch už boli aj prvé pomaranče. Večer sa starší chlapci obliekali za Mikuláša a chodili po dedine do rodín, kde mali malé deti. Menšie deti sa pred Mikulášom museli pomodliť a dostali sušené ovocie a neskoršie aj cukríky. Tradícia sv. Mikuláša zostala dodnes. V 50. až 80. rokoch boli snahy odviezť pozornosť od cirkevných tradícií, sv. Mikuláša a Vianoc. Mikuláša aj Ježiška mal nahradiť Dedo Mráz.

Sviatok sv. Lucie tiež zostal dodnes spolu s tradíciou chodenia Luciek po dedine. Staršie dievčatá sa obliekali do bielych plachiet, prípadne do bielych sukní, na hlavu si dali biele čepce. Husími krídlami chodili vymetať po dedine z domov všetky zlé sily, aby po celý rok nešťastie odišlo z domu preč.

Vianoce boli, sú a určite dlho budú najkrajšími sviatkami v roku. Štyri týždne pred Vianocami začína obdobie adventu. Adventné vence so štyrmi sviečkami sa v našej obci objavujú až v 80. rokoch. V minulosti bývali počas adventu sv. omše v skorých ranných hodinách. Tieto omše sa volali roráty. Symbolom Vianoc je vianočný stromček. V minulosti to bol len smrečok, zavesený v prednej izbe na hrade stropu. Neskoršie položený na niektorej skrini. Vianočný stromček sa ozdoboval veľmi skromne večer pred Štedrým dňom. Ako ozdoby boli v pozlátke ( v staniole ) zabalený suchý chlieb, prípadne kocka cukru a orechy. Niekde mali na stromčeku aj malé voskové sviečky. Gazdiná na Štedrý deň piekla koláče. Typickým koláčom u nás bol tvarohový koláč nazývaný radostník. Celý deň bol prísny pôst. Na obed sa jedla hríbová polievka. Večer po zotmení sa zišla celá rodina v izbe, kde bol stromček. Ešte predtým rodičia tajne položili pod stromček skromné darčeky pre deti. Najčastejšie to bolo niečo na oblečenie alebo topánky. Po spoločnej modlitbe, ktorú sa kľačiačky a nahlas modlila celá rodina, si deti pozreli darčeky, z ktorých mali vždy radosť. Dospelým sa v minulosti darčeky nedávali. Potom nasledovala večera. Gazdiná svätenou vodou posvätila všetko, čo bolo na stole. V site od múky boli vianočné oblátky, med, orechy, jablká, cesnak. Pod sitom pod plachtou bol kríž zo slamy. Na stole horela sviečka. Pripravené boli aj vianočné pupáčky s makom. U nás v obci sa ryba začala jesť až neskoršie, podobne ako aj kapustnica. Večera sa začínala jedením oblátok s medom a cesnakom. Jablko gazdiná alebo gazda prerezali na hviezdičku, či je zdravé. Ak nebolo, niekto z rodiny v budúcom roku ochorie. Podobne to bolo aj s orechmi. Po pupáčkoch s makom ešte boli uvarené sušené slivky a sušené jablká, pokrájané na štiepky. Oblátky s medom a cesnakom sa zaniesli aj kravičkám a koníkom do maštale. Gazda išiel do maštale ešte pred večerou. Keď sa vracal trikrát zaklepal na dvere. Gazdiná sa spýtala: Čo nesieš? On odpovedal: Zdravie, šťastie, hojné božské požehnanie. Keď vstúpil do kuchyne vinšoval takto: Vinšujem gazdovi 100 krížov žita ( kríž boli dve hŕbky obilia ), 100 krížov jačmeňa, 100 krížov raži a 100 krížov ovsa. Gazdinej vinšujem, aby mala 100 kureniec, 100 kačeniec a 100 husí. Dievkám vinšujem toľko frajerov, koľko je na stene tanierov. Slama pod obrusom aj pod stolom pripomínala narodenie Ježiška na slame. Po sviatku sv. Štefana, na sv. Jána, sa táto slama roznášala pod stromy, aby bola dobrá úroda ovocia.
Po večeri najstarší člen rodiny hádzal orechy do kútov v izbe, aby kúty nezostali prázdne a po celý rok bolo v dome hojnosti. Pri hádzaní orechov sa vravelo: "Moje milé kúty, nemám vás čím obdarovať, len týmto malým darčekom, vy nás zato obdarujte zdravím, šťastím, hojným božským požehnaním a po smrti kráľovstvom nebeským." Počas večere prišla zaspievať vianočnú pieseň pod okná miestna cigánka Cila s mužom, ktorý hral na husliach. Dostali víno, ktoré si naliali do plechovej konvičky a koláč.
Počas Štedrého dňa navštívil každý dom miestny pastier s rodinou. Priniesol toľko brezových prútov, koľko bolo v rodine detí. Zavinšoval šťastné Vianoce, gazdiná ho pod nohami symbolicky vyšľahala a brezovce zostali v kúte, aby deti poslúchali.
Na Štedrý deň si slobodné dievky varili halušky, do ktorých dali papieriky s menami mládencov. Ktorý papierik sa v haluškách prvý objavil, také meno mal budúci manžel dievky. Vianočné oblátky sa robili tzv. železom. Boli to dve železné platne upravené do kliešťov, ktoré sa zohrievali nad plameňom. Medzi horúce platne sa dalo lyžicou receptúrou upravené cesto a po krátkej chvíli bola oblátka medzi platňami upečená.
Polnočná omša sa volala utierňa. Bývala len vo farskom kostole v Opatovciach na Žitavou. Po vysvätení kňazov v Machulinciach často bol na Vianoce niektorý z nich doma ako kaplán. Vtedy bola polnočná omša aj v našej obci. Na polnočnej omši hrala aj dychová hudba. V 60. rokoch pán farár Ján Baráth začali slúžiť polnočnú omšu aj v našej obci, ale o 23:00 prípadne 22:00 hod.

Božie Narodenie bolo veľkým sviatkom. Absolútne sa nemalo nič robiť a aj návštevy v domoch neboli žiadúce.

Na sviatok sv. Štefana bol ešte jeden zvyk. Po obedňajšom zvonení slobodná dievka vyšla von z domu na ulicu a ktorého chlapa videla, s takým menom muža dostala.
V 90. rokoch začali žiaci z miestnej základnej školy pripravovať na tento deň, prípadne na druhý sviatok vianočný na sv. Štefana jasličkovú pobožnosť. Vo vianočne vyzdobenom kostole pod vianočným stromčekom a pri Betleheme mali žiaci pekný vhodný vianočný program. Nechýbali tu rodičia a miestny pán farár. V roku 1998 a 1999 chodili žiaci aj s koledou po dedine. Spievali vianočné koledy a vyzbierané peniaze odovzdali na charitatívne ciele a časť zostala pre potreby školy.

Posledný deň v roku - Silvester. V tento deň sa pred večerou chodilo do Opatoviec na litánie do kostola. Pán farár urobili ročnú inventúru nielen v peniazoch, ale aj koľko ľudí zomrelo, koľko detí sa vo farnosti narodilo a koľko párov sa zosobášilo. Neskoršie boli litánie zamenené sv. omšou, ktorá sa konala od 60. rokov aj u nás.
Na staroročnú večeru sa tiež po spoločnej modlitbe večerali oblátky s medom ako na Štedrý večer. Oblátkam sa hovorilo "oplátky". Silvester sa neoslavoval zábavami ako dnes. V niektorých domoch sa zišli chlapi, ktorí hrali karty. Najčastejšie to bol mariáš, oko, sedma a iné.
V 60. a 70. rokoch sa postupne začali silvestrovské zábavy aj u nás. Konali sa v kultúrnom dome a mladí začali vyhľadávať zábavy aj mimo obce. V súčasnosti sa tieto zábavy stali akousi tradíciou prevažne mladých ľudí.
Od 1. januára 1993, kedy bola vyhlásená samostatná Slovenská republika, sa pred polnocou na Silvestra zišli niektorí občania v strede obce pri vianočnom stromčeku a spoločne privítali Nový rok. Postupne sa to stalo tradíciou a rozlúčka s rokom 1999 ako aj vítanie roku 2000 sa uskutočnila v areáli telovýchovnej jednoty.

1. január - Nový rok bol dňom vzájomného vinšovania. Ľudia si podávali ruky doma i na ulici a želali jeden druhému šťastný nový rok. V tento deň chodili a dodnes chodia chlapci a muži do domov príbuzných a známych s takýmto vinšom: "Vinšujem vám tento nový rok, aby vám dal Pán Boh zdravia, šťastia, Božieho požehnania a po smrti duševného spasenia. Pochválen Pán Ježiš Kristus." Chlapci dostali peniaze, koláč, neskoršie sladkosť zo stromčeka a dnes aj čokoládu. Muži sa trochu občerstvili. V kostole hrala v tento deň dychová hudba, ktorá po omši zahrala pred kostolom a potom prešla celou dedinou.

Na Tri krále /6. január/ sa končí vianočné obdobie a rozoberajú sa vianočné stromčeky.

Fašiangy je obdobie od Troch kráľov do Popolcovej stredy. Bolo to najveselšie obdobie v roku. V tomto čase bývalo najviac sobášov a tanečných zábav. Konali sa zabíjačky, vyváralo sa údené mäso, varila sa huspenina, smažili sa šišky a fánky. Fašiangové obdobie vyvrcholilo v posledných troch dňoch pred Popolcovou stredou. Zábava sa začala v krčme v nedeľu po litániach a trvala aj do tretej hodiny v noci. V nasledujúcich dňoch chodili po dedine mládenci s hudbou a spievali: "Fašiangy, Turice, Veľká noc bude, kto nemá kožuštek, zima mu bude. Ja nemám, ja nemám, len sa tak trasiem, dajte mi slaninku, nech sa vypasiem." Domáci im naliali pálenô, na ražeň im nastokli kus slaniny alebo do koša vložili vajíčka. Obchôdzka končila večer v miestnej krčme, kde si dali urobiť praženicu so slaninou. Za zvyšné vajíčka dostali od krčmára vypiť. Počas fašiangovej zábavy mládenci špendlíkmi pripínali dievkam na blúzku mašľu, ktorá sa volala klátik, ako znak sympatie. Vo fašiangový utorok mali zábavu už len ženáči a skončili ju tesne pred polnocou "pochovaním basy".

Popolcová streda nazývaná aj škaredá streda bola dňom prísneho pôstu. Ňou sa začalo veľkopôstne obdobie, ktoré trvalo 40 dni. V tomto období sa nekonali žiadne tanečné zábavy ani svadby. Ba nesmeli sa spievať ani svetské piesne. Mäso sa v minulosti jedlo málo, len v nedeľu, prípadne ešte raz cez týždeň. V niektorých rodinách sa počas pôstu mäso vôbec nejedlo, inde od Smrtnej nedele alebo do pol pôstu.

Na Kvetnú nedeľu sa v kostole spievali a aj spievajú pašie - evanjelium o umučení Pána Ježiša Krista. V tento deň sa v kostole svätia " baburiatka". Sú to halúzky s pukmi z rakyte. Tieto sa potom dávali doma do okna, za sväté obrazy, aby chránili dom pred búrkou a bleskom. Posvätené baburiatka sa dávali - zapichovali aj do zasiateho obilia, aby ho chránili pred krupobitím a aby bola vyššia úroda. Popoludní chodili dievčence spievať "zelenú vŕbu". V ruke mali mašľami ozdobenú vetvičku vŕby a v rodine a u známych spievali:

"Zelená sa vŕba, zavíjaná
kto ju zavíjal, Panna Mária.
Strúhal Janko paličku,
porezal si ručičku,
kto mu bude kuchárka, tá ....
(meno dievčaťa, ktoré spievalo)"

Gazdiná pripravila varené vajíčka zafarbené cibuľovými šupkami a odmenila nimi spievajúce dievčence.

Na Zelený štvrtok počas omše kňaz z oltára zobral všetku výzdobu a zaviazali sa zvony. Miesto zvonov sa používali drevené rapkáče, až do Bielej soboty, do Vzkriesenia. Večer boli v kostole modlitby. Niekedy sa v sprievode vyšlo z kostola a modlením sa išlo na dedinu pred kríž, alebo k Šalátovej kaplnke. Modlievalo sa aj do polnoci. Modlil sa ruženec, krížová cesta a ďalšie modlitby.

Veľký piatok bol vždy dňom prísneho pôstu. Jesť sa mohlo raz za deň bezmäsité jedlo. Ráno sa gazdiná chodila umývať do potoka a vodu z potoka priniesla aj pre ostatných členov rodiny. Umývaním sa mali odohnať všetky choroby. Ráno sa veriaci modlili a aj dodnes modlia na dedine pred krížom. Aj na Veľký piatok sa spievajú pašie. Podobne ako na Kvetnú nedeľu spieva ich Ján Zemanovič spoločne s Jánom Dubcom a Michalom Cibirom.

Na Bielu sobotu dopoludnia piekli ženy koláče. U nás to boli už spomínané tvarohové syrovníky, ale aj makovníky /koláče plnené makom/ a prehybáče, čo bol koláč plnený oškvarkami. V priebehu dňa sa chodilo do kostola modliť k božiemu hrobu. Vo večerných hodinách bola v kostole slávnosť vzkriesenia na pamiatku Kristovho zmŕtvychvstania. Vo farskom kostole sa konal sprievod, ktorý išiel z Opatoviec vedľa Štukovského cez Kňažice späť do Opatoviec. Neskoršie, ale až v 90. rokoch, bola slávnosť Vzkriesenia aj v našom kostole, kde bol sprievod po cintoríne. Pri tejto slávnosti hrala dychová hudba. Po návrate z kostola sa mohlo jesť mäso, obyčajne uvarená údená domáca šunka s chrenom.

Veľkonočná nedeľa bola jedným z najväčších sviatkov v roku ako oslava Kristovho zmŕtvychvstania. Pred omšou nakládla gazdiná do koša nazývaného "sotor" šunku, klobásy, vajcia, chren, koláče a zobrala ich do kostola posvätiť. Pri obede každý člen rodiny dostal z posvätených pokrmov a potom sa už jedlo aj ostatné. Ani na Veľkonočnú nedeľu nechýbala v kostole dychová hudba a v 90. rokoch aj chrámový zbor.

Na Veľkonočný pondelok chodili muži, mládenci a chlapi polievať ženy, dievky a dievčence. Polievalo sa vodou. Chlapci dostali ako výslužku 5 - 10 korún a sladkosť. Chlapi si zajedli a vypili.

Veľkonočný utorok sa volal šibačí utorok. V tento deň zase dievčatá a dievky šibali mládencov, čím sa odplácali za oblievačku. Mali upletené korbáče z ôsmich až dvanástich prútov zo smutnej vŕby ozdobené mašľou.

Na svätého Marka sa konala prosebná procesia do poľa za hlaholu zvonov a spevu litánií ku všetkým svätým - žehnanie ozimín.

V predvečer 1. mája mládenci sadili "máje" pred domami dievok. Bol to brezový strom alebo jedľa, či borovica zbavená kôry. Ich zelený vrcholec bol ozdobený farebnými stuhami.

Na Krížové dni /pondelok, utorok, streda pred Nanebovstúpením Pána/ konala sa procesia do poľa ku krížom s prosbou o Božie požehnanie.

Sviatok Božieho Tela je štvrtok po Trojičnej nedeli. U nás sa tomuto sviatku hovorilo "bujdičky". Pôvodne tiež sa tento sviatok konal len v opatoveckom kostole. Neskoršie aj v našom kostole. Na cintoríne sa urobili štyri oltáriky zo zelených vetví, ktoré naši ľudia volali bujdičky. Kňaz nesie v sprievode monštranciu s Oltárnou Sviatosťou, v minulosti aj pod baldachýnom a pri každom oltáriku po modlitbe dáva požehnanie. Malé dievčence sypú pred kňaza so Sviatosťou lupienky z kvetov, ktoré majú v malých košíkoch.

Hody pôvodne bývali v Machulinciach dvakrát v roku. V septembri na sviatok Narodenia Panny Márie, kedy boli hody podľa farského opatoveckého kostola. Tieto u nás postupne zanikli. Hlavné hody boli u nás prvú nedeľu po Novom roku, na sviatok mena Ježiš. Tieto hody boli v roku 1978 presunuté na sviatok Božského Srdca, k čomu je zasvätený náš kostol.

Na sviatok Všetkých svätých a na Deň spomienky na všetkých verných zosnulých - dušičky / 1. a 2. novembra / ľudia ozdobujú hroby rozkvitnutými chryzantémami. Na hroboch sa zapaľujú sviečky, kahance a modlí sa za zosnulých.

Rodinné zvyky pri narodení, svadbe a úmrtí

Rodinné zvyky pri narodení. Keď matka porodila dieťa /"zľahla sa"/, ženy ju chodili navštíviť. Rodilo sa doma za prítomnosti pôrodnej babky a až neskoršie chodili ženy rodiť do nemocnice. O niekoľko dní, obyčajne v nedeľu po narodení, kmotor, kmotra a pôrodná baba niesli dieťa na krst do opatoveckého kostola, neskoršie sa krstilo aj v machulinskom kostole. Po narodení dieťaťa pôrodná babka ešte naučila mladú mamičku ako kúpať dieťatko a budúcim kmotrovcom zaniesla fľašu medového, čím ich aj pozvala na krst. "Medovo" bolo pálenô, ktoré malo svoj recept. Robilo sa z čistého liehu, ktorý sa volal gajzd, ďalej z čiernej kávy a nemohol chýbať med. Kmotrovci priniesli sliepku, šišky alebo fánky a bielu kávu. Neskoršie kmotrovci nosili zákusky. Na pohostení po krste, čo sa volalo krštenie, boli okrem kmotrovcov aj súrodenci rodičov.
Krstní rodičia pred odchodom do kostola zobrali dieťa a odchádzali do kostola s vetou "Berieme pohana, donesieme kresťana". V 20. a 30. rokoch bol správcom fary v Opatovciach dp. farár Palovčík. Pri krste často sám dával krstné mená deťom podľa toho, aké meno bolo v uvedený deň vo Svätovojtešskom kalendári. A tak sme mali v obci mená ako Kunikunda, Afrína, Školastika, Sidónia, Justína, Florián, Klaudius, Titus a pod.
Stal sa prípad, že rodičia prišli z krstu a pozabudli na nové meno určené pánom farárom. Keď sa pýtali, aké meno má, tak rodičia namiesto Titusko, povedali Kristusko.
Dlhoročnou pôrodnou babkou v obci bola Apoliena Janíková, ktorá pomohla mnohým dietkam na svet.

Rodinné zvyky pri svadbe. Svadbe sa hovorilo "veselie" a spomedzi rodinných udalostí sa konala najokázalejšie. Svadbe predchádzali pytačky. Mládenec s otcom a krstným otcom prišli do rodičovského domu pýtať dievča za ženu. Pytačky sa nezaobišli bez pohostenia. V nasledujúcom období boli v kostole ohlášky a v rodine sa robili prípravy na svadbu. Tri týždne pred svadbou pán farár v kostole ohlásil prvú ohlášku - mená mladých, ktorí budú mať sobáš s poznámkou, či nie sú známe žiadne prekážky pre uvedený sobáš. Takto bola o týždeň druhá ohláška a poslednú nedeľu pred svadbou tretia. Pán farár mohol urobiť výnimku - dišpenz a spojiť dve alebo všetky tri ohlášky na jedenkrát. Týždeň pred svadbou sa pieklo a varilo. Svadba bývala v pondelok, so sobášom o desiatej hodine. V predvečer svadby sa odbavovali v rodine ženícha aj nevesty "várky". Najbližšia rodina priniesla zákusky, neskoršie tortu, víno alebo slivovicu a živú sliepku. Kmotrovci priniesli dvanásť pletených koláčov, ktoré sa volali radostníky a dve baby, čo boli bábovky.

Najviac príprav bolo u mladej nevesty, hlavne s jej oblečením. Svadobné šaty mladej nevesty boli čierne. Tvorila ju hodvábna sukňa, ktorá mala čierne alebo fialové kvety, ďalej čierna atlasová zástera a čierna kacabajka, na ktorej bolo svadobné pero. Obuté mala čižmy, ale v druhej polovici 30. rokov to už boli čierne lakované sandále a biele pančuchy, ktoré sa volali štrinfle. Na hlave mladej nevesty bola parta, ktorá bola urobená z granátok a račích očiek. Vzadu viseli z party rôznofarebné mašle (obr. č.6 ). V našej obci mladú nevestu partou zdobila Helena Ondrejmišková - Šiflová. Na krku mladej nevesty bola ako ozdoba 3-4 rady korálikov. Niektoré mali aj zlatú retiazku s medailónčekom.
Mladý zať mal tiež čierne nohavice a čierny kabát. Biela košeľa bola zapnutá, ale bez viazanky. Obuté mal čižmy, neskoršie poltopánky. Na kabáte mladého zaťa bolo svadobné ozdobné pero, z ktorého viseli dve široké biele stuhy až po pás. Menšími perami s rozmarínom a aj menšími mašľami boli ozdobení aj družbovia a družice (obr. č.6 ).

Pred sobášom išla rodina mladého zaťa do domu mladej nevesty, kde kmotor - volali ho starejší, vypýtal mladú nevestu od rodičov. Poďakoval rodičom za výchovu a poprosil rodičov mladého zaťa aj mladej nevesty, aby im dali pred sobášom svoje rodičovské požehnanie. Obidvaja mladí si pred rodičov kľakli a po požehnaní im bozkali ruky. Pri tomto akte často nechýbali ani slzy dojatia. Veď mladá nevesta odchádzala z domu svojich rodičov. Na sobáš išla mladá nevesta s prvým družbom a mladý zať s prvou družicou. Za nimi išli družice s družbami a potom ostatná rodina.

Po sobáši hrala pred kostolom hudba a za doprovodu hudby išli všetci svadobníci, hovorilo sa, že celá ríša, do domu mladej nevesty. Pred vchodom do domu dostala mladá nevesta sito, v ktorom bolo žito, cukríky a do kruhu pletený koláč, ktorý sa volal mrváň. Žito a cukríky rozhodila mladá nevesta a mrváň dostali chlapci. Ak mladá nevesta sa vydávala za mládenca z druhej dediny, tak ten musel zaplatiť miestnym mládencom výkupné. Bola to obyčajne fľaška slivovice a víno.
Svadobný obed sa začínal spoločnou modlitbou a prípitkom "starejšího". Polievku jedla mladá nevesta spolu s mladým zaťom z jedného taniera. Po polievke priniesol starejší pred mladomanželov na tanieri slepačie hlavy a nohy, že to posielajú kuchárky, aby mali rozum a dobré nohy. Ako prvé jedlo po polievke bolo varené mäso a ako druhé jedlo mäso na kyslo s haluškami.
Po obede odišla rodina mladého zaťa spolu s mladomanželmi, dvoma družicami a kmotrovcami do domu mladého zaťa. Kmotra mala zásedku. Bola to ozdobná palica s jabĺčkom, perami a mašľami.

Popoludní sa chodilo fotografovať do Zlatých Moraviec, kde boli ako fotografisti Lux a Berzi. Na fotografovanie sa chodilo na 2 - 3 kočoch, ktoré boli ťahané koňmi. Ak bol koč preplnený, často došlo k zlomeniu kolesa alebo osi a bolo aj pritom veselo. Na fotografovanie chodili len mladí. Večer okolo šiestej prišla rodina mladej nevesty do domu mladého zaťa na pohostenie, ktoré sa volalo "škoda". Škodári priniesli od rodiny mladej nevesty radostníky, tortu a živú sliepku. Prichádzali so spevom a žartami. Dvere na svadobnom dome pred nimi zamkli a až na ich tretie klopanie otvorili. Večer bola v krčme vo väčšej miestnosti svadobná zábava. Tancovali nielen svadobníci, ale aj ostatní mládenci a dievky z dediny. Vyvrcholením tejto zábavy bolo sólo pre mladomanželov. Muzika, ako sa hovorilo tejto tancovačke, bývala do polnoci. Často medzi svadobníkov prichádzali 2 -3 ženy, alebo chlapi z dediny preoblečené za Cigánky. Tieto zabávali spoločnosť, brali mladých do tanca a mladej neveste veštili veľa detí.
Okolo tretej hodiny rannej začali mladú nevestu vyzliekať z party. Posadili ju na stoličku a prvý družba dvoma vidličkami bral mladej neveste partu z hlavy pričom spieval:

"Ej parta, parta, zelený veniec,
už je tebe dievča, už ti je koniec."

Mladej nevesty sa opýtal, čo chce: "Hlavu alebo partu" . Dvakrát odpovedala, "hlavu" a na tretíkrát povedala "partu" . Vtedy prvý družba vidličkami partu zložil a hodil ju na hlavu niektorej z okolostojacich družíc. Na ktorej hlavu dopadla, tá sa mala do roka vydať. Krstná mama potom mladú nevestu začepila. Čepiec bol vždy ten najkrajší a tiež čepenie bolo istým obradom. Keď mladú nevestu za spevu začepili, posadili ju medzi dve iné ženy a všetky tri zakryli plachtou. Mladý zať si mal vybrať svoju ženu, tá obyčajne nohou mu dala znamenie a za všeobecného smiechu sa šetko dobre skončilo. Na druhý deň po svadbe mladá nevesta pekne vyčepená spolu so svojím mladým mužom roznášali po rodine balíky zo svadby. V minulosti bola svadba sviatkom celej dediny. V celej dedine bolo veselo a dedina bola ako jedna rodina.

Rodinné zvyky pri úmrtí. Po smrti niektorého člena rodiny v dome zastreli zrkadlo a zastavili hodiny. Obyčajne na to určená žena z dediny mŕtve telo umyla a obliekla. Potom ho vystreli na posteli do rúk dali krížik a ruženec. Na mŕtve telo položili otvorenú modlitebnú knižku a tanier, na ktorom bola krútená sviečka - hromnička. Cez modlenie ju zapálili. Celá dedina sa o úmrtí dozvedela zvonením na všetkých zvonoch. Pred zvonením sa na najmenšom zvone, ktorý sa volal umieráčik, zatrhávalo pri úmrtí muža trikrát, pri úmrtí ženy dvakrát a pri úmrtí dieťaťa jedenkrát. Po privezení truhly dali mŕtveho do nej a v jednej prednej izbe ho vystreli. Do pohrebu sa po večeroch schádzali ľudia z dediny do domu zosnulého a modlili sa nahlas pri ňom. Počas modlenia musela niektorá žena pri zosnulom nahlas nariekať. Ženy sa pritom striedali. Volali sa plačky. Pohreb býval na tretí deň po smrti. Na dvore domu zosnulého sa poschádzalo smútočné zhromaždenie a za prítomnosti kňaza sa začali pohrebné obrady. Medzi obrady patrila aj rozlúčková pieseň, čo sa volalo odpytovanie. Spieval ju organista, lúčiac sa v nej v mene zosnulého od najbližších príbuzných menovite, potom od susedov, známych a ostatných obyvateľov obce. Po rozlúčke sa pohol smútočný sprievod na cintorín. Na čele sprievodu kráčal chlapec s krížom, za ním deti a muži. Za rakvou išli príbuzní a ženy. Cestou sa modlili bolestný ruženec. V pohrebnom sprievode boli aj dve zástavy. Ak bol zosnulý členom svätého ruženca, tak to bola čierna ružencová zástava. Ak bol zosnulý členom Škapuliara, bola to aj biela škapuliarska zástava. Obrad pokračoval na cintoríne, kde pri piesni "Už ide do hrobu" ... hrobári pustili na povrazoch rakvu do jamy. Najprv hodil do jamy hrudku zeme kňaz, potom rodina a ostatní prítomní. Tento obrad sa konal za hlaholu zvona. Hrob po úprave vyznačili dreveným krížom. Na druhý deň ráno bola za zosnulého zádušná omša. Po týždni bola sedminová omša, po ktorej sa delili šaty po zosnulom. Po mesiaci bola tridsaťdňová omša, ktorá sa volala tricatiny a po roku ročná omša. Smútok za mŕtvym sa nosil do roka.

 

FacebookFacebook

Newsletter

Zostaňte v obraze - prihláste sa k odberu newslettera a buďte informovaný o aktuálnych novinkách raz za týždeň mailom.