20. storočie

Začiatok 20. storočia

Do 20. storočia vstupuje horné Požitavie už spojené s civilizovaným svetom aj železnicou. V tomto európskom závetrí 20. novembra 1895 na malej železničnej staničke v Topľčiankach, ktorá tam stojí ešte aj dnes, zastal prvý vlak zo Zlatých Moraviec. Táto železničná trať nadviazala na úsek Šurany - Zlaté Moravce, ktorý bol slávnostne otvorený po vybudovaní 7. septembra 1894. K predĺženiu trate došlo hlavne na podnet arcikniežaťa Jozefa Habsburského, ktorý v Topoľčiankach býval a disponoval veľkým lesným majetkom.
Susedné Topoľčianky boli cez klasicistický kaštieľ spojené s hlavným mestom Rakúsko - Uhorska s Viedňou cez vládnuci rod Habsburgovcov, ktorý bol od roku 1890 majiteľom tejto reprezentačnej stavby.
20. septembra 1890 prichádza do topoľčianskeho kaštieľa jeho posledný súkromný majiteľ, ktorý bol rodinným príslušníkom vládnúcej dynastie, arciknieža Karol Ľudovít von Habsburg s manželkou a piatimi deťmi.
Sprevádzali ho dvorné dámy, početné služobníctvo a nechýbal ani dvorný kaplán, ktorým bol kňaz kapucínskeho rádu. Po prestavbe nádvoria arciknieža Karol Ľudovít daroval kaštieľ aj s majetkom svojmu synovcovi arcikniežaťu Jozefovi Augustovi von Habsburg, ktorý žil v kaštieli do roku 1918. Také známe a bohaté bolo susedstvo Machuliniec.
Jozef August Habsburský vybudoval v roku 1907 najväčšiu zvernicu v celom Uhorsku pre jelene, muflóny a diviaky, ktorú oplotil 99 820 metrov dlhým drôteným pletivom. Pri týchto prácach istý čas pracovali aj niektorí občania Machuliniec. Tých nájdeme aj pri stavebných prácach reprezentačnej budovy panskej jazdiarne, ktorú postavili Habsburgovci v roku 1910. V tom istom roku postavili aj Malý kaštieľ, ktorý je známy ako Poľovnícky zámoček.
Machulinčanov nájdeme aj pri stavbe železničnej trate Zlaté Moravce - Kozárovce, ktorá sa budovala v roku 1912. Tato trať mala jednu zvlášnosť. Podľa predpisov cisársko - kráľovských železníc dĺžka novozakladanej železničnej trate musela byť minimálne dvadsať kilometrov. keďže podľa pôvodného projektu merala iba 17 km, novoupravený projekt ju zbytočne predlžoval po roliach o potrebné 3 km, len aby sa dosiahla predpísaná dĺžka a vyhovelo sa byrokratickému cisársko - kráľovskému nariadeniu.

Prvá svetová vojna

Viac menej ustálený život v obci narušila až prvá svetová vojna vyhlásená 28. júla 1914. Už v auguste toho roku na rozkaz cisára Františka Jozefa I. / 1848 - 1916 / o mobilizácii všetkých bojaschopných mužov do veku 42 rokov, odchádzajú k armáde aj prví chlapi z obce.
Vlak zo Zlatých Moraviec ich odviezol k vojenským jednotkám. Postupne sa aj naši chlapi dostávajú na jednotlivé fronty. Najviac ich bolo na ruskom a talianskom fronte. Iní zasa boli na južnom srbskom fronte. Nepodarilo sa zistiť počet všetkých mužov povolaných do zbrane a ani počet padlých. Podľa informácie Márie Škulovej / Felixovej / okrem iných zahynuli v prvej svetovej vojne títo občania: Alfonz Ondrejmiška / Chrúzov / padol 22. marca 1915 na ruskom fronte, Peter Ondrejmiška / Chrúzov / padol 30. júna 1918 na talianskom fronte.
Ďalší zistení padlí občania Machuliniec boli: Matej Ondrejmiška / Bebeňov /, Martin Šurda, Koloman Kršiak / Matulíkov /, Matej Lukáč, Matej Valent, Felix Šurda, Kornel Gálik a Alfonz Gálik.

 

V roku 1920 dali postaviť na našom cintoríne pomník - kríž padlým synom Alfonzovi a Petrovi ich rodičia Tomáš Ondrejmiška s manželkou Karolínou rod. Lukáčovou (obr. č.6).
Za zmienku stojí, že vnuk Tomáša a Karolíny Ondrejmiškových tiež Alfonz Ondrejmiška, bojoval cez druhú svetovú vojnu tak isto na ruskom východnom fronte, kde sa dostal do nemeckého zajatia a do koncentračného tábora. Podobne sa dostal do koncentračného tábora aj ich druhý vnuk Karol Ondrejmiška, rímsko - katolícky kňaz. Obidvaja prežili len vďaka Bohu, s Božou pomocou. Podobný osud bol aj v rodine Kolomana Kršiaka.

Prvá svetová vojna sa skončila 11. novembra 1918. Región horného Požitavia nebol postihnutý vojnovými operáciami. Všeobecným odrazom vojnových situácii bol však nedostatok potravín a s tým súvisiaca bieda a hlad. Strastiplný život a strádanie rodín, z ktorých boli chlapi vo vojne sa opísať nedá.
Obdobie do 28. októbra 1918 bolo na Slovensku a aj v našej obci poznačené maďarizáciou. V škole bola vyučujúcim jazykom maďarčina a slovensky sa hovorilo len doma. Napriek tomu slovenčina nezanikla.
Ani naše okolie neobišla v roku 1919 maďarská armáda Bélu Kúna. Bola to veľká skúška pre oslobodené Slovensko. Československé branné sily neboli ešte pripravené a len veľkému hrdinstvu našich bojovníkov a dobrej taktike francúzskeho velenia možno ďakovať, že škody na životoch a majetku neboli ešte väčšie.
Maďarské vojsko v období od 1. do 9. júna 1919 obsadilo aj Zlaté Moravce. 8. júna 1919 došlo k boju, pri ktorom zahynuli niekoľkí československí vojaci, ktorých 10. júna 1919 pochovali na zlatomoraveckom cintoríne. Takto ťažko sa rodilo samostatné Československo.

Medzivojnové obdobie

28. októbra 1918 sa rozpadlo Rakúsko - Uhorsko a vznikla Československá republika. Jozef August Habsburský navždy opustil Topoľčianky nielen ako reprezentant posledného vládnúceho cisárskeho a kráľovského rodu Habsburgovcov, ale aj ako posledný súkromný majiteľ tohto reprezentačného paláca, ktorý sa po vojne stal letným sídlom československých prezidentov. Ako prvý prichádza do Topoľčianok prezident Tomáš Garrigue Masaryk / 1918 - 1935 /, ktorý sem chodil pravidelne a na dlhšie obdobie. " Po príchode do Topoľčianok vždy pookrial. Prezident T. G. Masaryk miloval leto s jeho búrkami a horúčavou, ktorá zlátila polia na okolí a strapcom hrozna pridávala sladkosť medu. Z politika sa opäť stal človek väčšmi filozofujúci, ktorý sa rád zabudne v knižnici, či zatúla aj do najvzdialenejších kútov okolia pešo alebo na koni. Po prvej eufórii mu zakrátko začala chýbať práca. A vtedy za ním prichádzali tajomníci, aby úrad nebol zanedbaný. Prezident sa začal opäť výborne cítiť."
Takto opisuje všedný deň T. G. Masaryka v Topoľčiankach Karel Čapek, český spisovateľ, ktorý bol častým návštevníkom Topoľčianok. Prezident Masaryk pri svojich vychádzkach obvykle na koni neobišiel ani Machulince. Často vyšiel cez dedinu na Háj pod horou smerom k Suchému potoku, kde bola stará rozvetvená divorastúca hruška - oskoruša. Odtiaľto bol a aj je prekrásny výhľad na Topoľčianky a okolité obce. Tu často sedával a po jeho smrti bol tento strom chránený. Až zub času prinútil jeho starý kmeň odstrániť.
Obytné domy v Machulinciach sa začiatkom 20. storočia nachádzali zväčša v strede súčasnej obce. Ulica bola široká a v hornej časti ešte rozšírená, kde v strede bola zvonica. Táto bola spočiatku drevená, ale neskoršie už murovaná. Pretože kostol bol bez veže, v zvonici boli v tomto období tri zvony. Dva z nich boli počas prvej svetovej vojny zrekvírované - odobraté na vojnové účely. V roku 1922 boli zakúpené dva nové zvony. Pred zvonicou stál v strede drevený kríž a socha Bolestnej Panny Márie.
V strede obce sa nachádzal aj obchod a dedinská krčma.
V tomto období časť obyvateľov obce pracovali ako roľníci na svojich pozemkoch. Práca bola ťažká a roľníci ledva vyrobili obživu pre svoju rodinu. Priemerná úroda obilia bola 8 až 10 q/ha. Roľníci chovali kravy, ovce a kozy. Zámožnejší mali aj kone.

V chotári Machuliniec a v jeho tesnej blízkosti boli v 20-tych rokoch 20. storočia postupne otvárané andezitové kameňolomy. V Hlbokom to boli kameňolomy majiteľov Kúnsky, Čány (obr.č.7) a Grünwald. Za Hlbokým potokom v obyckom chotári bol kameňolom Legiolom. Kameňolomy mali drvič kameňa (obr.č.8) a vyrábal sa aj štrk a piesok. Kameň a štrk sa odvážal konskými poťahmi na železničnú stanicu v Topoľčiankach alebo priamo na určené stavebné miesta. Firma Legiolom - vlastníci boli bývalí príslušníci čsl. légií, ktorí bojovali v 1. svetovej vojne a odtiaľ aj názov Legiolom - vybudovala v 30-tych rokoch na odvoz štrku a kameňa visutú lanovku. Na to obdobie to bolo odvážne technické dielo. Visutá lanovka vychádzala z kameňolomu Legiolom priamo cez machulinský chotár na železničnú stanicu v Topoľčiankach. Jej dĺžka bola do 3 km.

Visutá lanovka bola istou raritou pre obyvateľov. Postupne sa stále technicky zdokonaľovala. Podporné stĺpy, to boli vlastne veľké drevené konštrukcie, ktoré vyčnievali do výšky cca 15 metrov. Nad cestou boli vybudované chránené podchody, aby prípadne spadnutý kameň neublížil chodcom, alebo nezapríčinil na ceste nehodu. Laná, tak ťažné ako aj nosné, boli pravidelne kontrolované. Železné vozíky, ktoré volali "huntíky", chodili na kolieskach po nosnom lane a boli ťahané ťažným lanom. Na lanovke boli dve nosné a dve ťažné laná. Lanovka slúžila len na prepravu kameňa a štrku, prevážať osoby bolo zakázané. Sem - tam sa vo vozíkoch objavili aj robotníci, ktorí sa viezli z kameňolomu na železničnú stanicu alebo opačne. Počas prevádzky visutej lanovky nedošlo k vážnym nehodám.
V kameňolomoch často dochádzalo k úrazom. Najväčšie nešťastie sa stalo 22. novembra 1937, kedy v kameňolome zahynul jeden občan Machuliniec - Koloman Ondrejka a dvaja boli vážne zranení s trvalými následkami - Benjamín Čulík a Štefan Zemanovič.

Občania Machuliniec sa zamestnávali aj ako sezónni robotníci Príkladom je výstavba vodovodu z Malého Inovca do Topoľčianok v roku 1932. Tu vznikol 1. júna 1932 jeden z najväčších a najlepšie organizovaných štrajkov, do ktorého vstúpilo všetkých 260 robotníkov. Stavebná firma z Bratislavy im musela zvýšiť mzdu. Veď vykonávali ťažkú prácu, ručne kopali v horskom teréne kanál pre vodovodné potrubie.

Časť obyvateľov Machuliniec našla prácu v hlinobani na Píle, prípadne aj v tehelni. Hlinobaňa v 30-tych až 60-tych rokoch poskytovala prácu pre 20 -30 občanov. Postupne sa práca mechanizovala a stav robotníkov sa znižoval. Práca v hlinobani tiež nebola ľahká. Chlapi, ktorí kopali čakanom hlinu, stáli na šikmej stene bane a hlina padala do pripravených vozíkov. Odvoz hliny sa robil po úzkych koľajniciach, po ktorých malá lokomotíva na naftu ťahala železné vozíky - nazývané huntíky aj kolibane na skládku hliny, na hlinisko. Hlina, pôvodne červená a biela, sa tu zmiešala, dlhší čas polievala a potom zasa vozíkmi odvážala po úzkokoľajnej železničke z Píly do tehelne, ktorá patrila v 30-tych rokoch firme Petö a spol. Úzkokoľajná železnička išla paralelne s hostianskou cestou do Topoľčianok a ich okrajom smerovala do dnes už bývalej tehelne oproti futbalovému štadiónu ViOn. Na túto železničku nadväzovala lesná úzkokoľajná železnica postavená na konci prvej svetovej vojny. Táto zvážala drevo z Hlbokej doliny za Hostiami, ba až od Jedľových Kostolian a z Veľkej Lehoty na železničnú stanicu do Topoľčianok. Železnička merala asi 20 km a bola akousi technickou ozdobou, ale aj dobrým pomocníkom pre tento kraj. Postupne, v 50-tych rokoch, bola zrušená a zlikvidovaná. Dnes by určite bola turistickou atrakciou. Zachoval sa už len čiastočný výsek lesa, kadiaľ išla, prípadne umelo upravený terén a pred Jedľovými Kostoľanmi pozostatky mostu nad Žitavou.

Medzi ďalšie technické zaujímavosti chotára Machuliniec patrila ozubová železnička - zubačka. Táto zvážala kameň z kameňolomu na Benáte, ktorý naši občania volali Kamenné vráta a niektorí hovorili aj Mačací vrch. Otvorený tu bol kameňolom, kde sa ručným štiepením kameňa robili andezitové kocky rôznych rozmerov na dlažbu ciest a chodníkov. Cesta cez námestie v Zlatých Moravciach je ešte aj v súčasnosti vydláždená tu vyrobenými andezitovými kockami. Bola to veľmi namáhavá a ťažká práca, ktorá vyžadovala veľa zručnosti. V tomto kameňolome pracovali aj občania Machuliniec. Tu naštiepané andezitové dláždice boli zvážané po koľajniciach železničkou - zubačkou z kameňolomu až na okraj lesa k priestoru dnešného " Autokrosu". Železnička bola dlhá asi 3 km a pomerne značným stúpaním viedla lesom, sčasti aj chotárom Machuliniec, okrajom horských lúk Prielohy, kde bola výhybka. Tu, v strede dráhy, sa stretali a vzájomne vyhýbali vozíky. Tie, ktoré boli naložené, išli dole a hore ťahali lanom prázdne vozíky. Lano išlo po ozubených koliečkách cez stred koľajníc. Pohyb vozíkov bol pod dohľadom robotníkov, ktorí v prípade potreby zasiahli. Od okraja lesa nad Opatovcami sa andezitové dlaždice 

odvážali úzkokoľajnou železničkou na železničnú stanicu v Topoľčiankach, prípadne povozmi priamo na stavbu ciest. Zvyšný materiál - naštiepaný kameň sa vyvážal hore v kameňolome na haldy, ktoré zostali dodnes a tvoria neodmysliteľnú panorámu hrebeňa Benátu. Neskoršie, v 50 - tych rokoch, boli pokusy zvážať andezitové kocky lesnou lanovkou. Táto bola dosť poruchová a pracovala veľmi krátko. Okolo roku 1955 bol kameňolom zatvorený.

Z medzivojnového obdobia sa zachovali mená týchto richtárov: Libor Gálik, Antoš Švecov, Franc Mikulášov. Celú agendu richtárom v tomto období viedol miestny učiteľ.
Dlhoročným richtárom - starostom obce v 30-tych rokoch bol Ján Ondrejka - Šiflov. V roku 1938 mala obec 678 obyvateľov, z toho bolo 672 Slovákov, 2 Česi a 4 Maďari. Rímskokatolíckeho náboženstva bolo 674 a 4 boli evanjelici a.v. V tomto roku bol do obce zavedený prvý telefón, ktorý bol umiestnený v obchode Jozefa Vargu.

 

Druhá svetová vojna

V období 2. svetovej vojny, počas Slovenskej republiky existovala v obci malá skupina Hlinkovej gardy (HG), ktorá však pracovala iba formálne. Nikto z obce sa nezúčastňoval žiadnych vražedných ani likvidačných akcií. Počas 2. svetovej vojny boli mnohí chlapi povolaní na front a zúčastnili sa vojnových bojov. Nikto z občanov nebol počas vojny zabitý, až na Mateja Lukáča, ktorý padol v Rusku. Počas Slovenského národného povstania sa bojov zúčastnili viacerí občania obce. V rokoch 1944 - 1945 bol v obci aj v okolí veľký pohyb Nemcov ale aj partizánov. Počas vojny bol život obyvateľov Machuliniec ťažký. Ľudia častokrát hladovali. Mnohí ľudia chodili do machulinského mlyna prosiť mlynára o trocha múky. Raz dokonca prišli na vozoch až z Oravy. V januári 1945 prišli do obce Nemci. Vojaci boli ubytovaní v základnej škole a dôstojníci u Jána Hudeca, ktorý býval oproti mlynu ako aj v ďalších rodinách. Nemeckí vojaci nenapáchali v obci žiadne škody, práve naopak, mnohí boli nábožní a priali si koniec vojny. 28. marca 1945 okolo 1500 hod. prichádzajú od východu do obce prví sovietski vojaci 2. ukrajinského frontu maršála Malinovského a v ten istý deň večer aj vojaci 1. rumunskej armády. Machulince boli oslobodené a obyvatelia obce si konečne vydýchli od útrap vojny.
Postupne sa vracajú z koncentračného tábora v Nemecku Alfonz Ondrejmiška, Koloman Kršiak, Štefan Gašparík, ako aj rímsko - katolícky kňaz Karol Ondrejmiška. Vojnové útrapy okrem nich prežili aj tí, ktorí bojovali vo vojne. Z našich rodákov spomeňme Karola Ondrejku, Jána Gašparíka, Krištofa Minára a Františka Čulíka Ondrejku. Cez SNP pomáhali: Ábel Lukáč, Matej Čulík a ďalší. Mohli by sme menovať aj tých, ktorí vozili na vozoch konskými poťahmi potraviny partizánom až do Obyckej huty, odkiaľ späť viezli drevo. V druhej svetovej vojne bojovali aj občania, ktorí dlhodobo žijú v našej obci, ale nie sú rodákmi z Machuliniec. Spomeňme Matúša Rajnohu, Jána Radobického a Jána Palču.

Obdobie po druhej svetovej vojne

Po roku 1945 sa v Machulinciach, podobne ako na celom území Slovenska, začínajú prejavovať zmeny. V roku 1946 bol poštátnený tzv. pánsky les nad Hájom, ktorý patril zemepánovi Szentiványimu. Les bol pridelený Štátnym lesom Topoľčianky. Títo začali užívať aj urbársku obecnú horu nad Zlatnom. Po roku 1948 dostali občania Machuliniec do užívania vinice, ktoré patrili majiteľovi teheľne Petömu. Podobne bola rozdelená aj jeho pôda v okolí hlinobane na Píle.
V júli toho roku sa začala realizovať elektrifikácia obce a 13. septembra 1948 bola obec pripojená do elektrickej siete. Bola to vtedy veľká slávnosť za prítomnosti vtedajšieho povereníka techniky. Nechýbalo ani posvätenie tejto civilizačnej technickej vymoženosti. Dve tri rádia na baterky, ktoré boli v obci, boli postupne nahrádzané rádiami na elektrický prúd.

 

V apríli 1949 bolo založené menšinové Jednotné roľnícke družstvo, ktoré malo 30 členov z radov robotníctva obce. Jeho prvým predsedom sa stal Štefan Zemanovič. Prvou stavbou JRD bola hydinárska farma, ktorá bola postavená na školskom majetku medzi Machulincami a Topoľčiankami. Hydinárska farma aj v tom roku začala pracovať.
V 50-tych rokoch sa mnoho občanov našej obce zamestnalo v Továrni na chladničky Zlaté Moravce, neskoršie Calex. Ďalší občania pracovali v tehelni,v kameňolomoch, v hlinobani a pod.

V roku 1950 bol z kostolných peňazí zakúpený nový kamenný kríž do stredu obce, pred zvonicu. Z pôvodného dreveného kríža zostal len Korpus Krista Pána. Do kríža bola umiestnená aj socha Panny Márie, ktorú daroval Demeter Ondrejka / krajčír / s manželkou Máriou. Pôvodná socha Sedembolestnej Panny Márie bola prenesená na cintorín, kde je dodnes (obr. č. 11).
Ábel Lukáč v roku 1950 hľadal lieky pre svoju ťažko chorú manželku Júliu. Ilegálne prešiel do Švajčiarska, kde uvedené lieky zabezpečil. Pri návrate cez štátne hranice bol chytený a uväznený. Manželka mu krátko potom zomrela. Postavený bol pred súd a vo vykonštruovanom procese za vlastizradu a špionáž bol odsúdený na 15 rokov väzenia. Jeho spoluväzeň Miloš Komínek ho spomína v knihe " I pod oblohou je peklo ". Opisuje neľudské podmienky, ktoré prežívali väčšinou v samoväzbe, v týraní a prenasledovaní. Z väzenia bol prepustený v decembri 1966. Zomrel tragicky v júni 1968 pri zemných prácach na stavbe v Prahe. Pochovaný je na miestnom cintoríne. V roku 1991 bol úplne rehabilitovaný a vyhlásený za nevinného.
Ďalším politickým väzňom z našej obce bol v 50-tych rokoch PhDr. Karol Cibira, rímsko-katolícky kňaz. Za vieru bol prenasledovaný a väznený. Po návrate z väzenia mal zakázanú pastoráciu. Vykonával rôzne manuálne práce. Až v roku 1968 mu bolo znova dovolené vykonávať kňazskú službu. Aj také boli päťdesiate roky 20. storočia.

V roku 1956 sa začalo so stavbou kultúrneho domu na základoch rozostavaného domu Ábela Lukáča. Do používania bol kultúrny dom odovzdaný v auguste 1960.
V roku 1958 bol v obci vybudovaný miestny rozhlas a obecný bubeník, ktorý oznamoval po dedine správy tak ukončil svoju činnosť.
V roku 1959 vzniklo celoobecné Jednotné roľnícke družstvo (JRD), jeho predsedom sa stal roľník Štefan Ondrejmiška.
Územná reorganizácia v roku 1960 zrušila okres Zlaté Moravce a naším okresným mestom sa stala Nitra.
Pri veľkom banskom nešťastí 15. augusta 1963 v uhoľnej bani v Novákach zahynuli aj dvaja občania z Machuliniec: Nikodém Ondrejmiška a Karol Šrank, po ktorých zostali štyri deti.
Po voľbách v roku 1964 sa stal predsedom Miestneho národného výboru ( MNV) Karol Ondrejka, ktorý v roku 1965 začína s výstavbou kanalizácie hlavnej ulice a postupným vybudovaním chodníkov na Hlavnej ulici.
V roku 1968 sa v obci vybudovali bezprašné asfaltové cesty a to aj vo vedľajších uliciach. V tomto roku bolo premiestnené futbalové ihrisko na Šalátové lúky, kde je dodnes. Predtým bolo futbalové ihrisko v priestore pod Kamencom, ktorý je dnes už zastavaný (dnešná machulinská Petržalka).
V roku 1972 došlo k zlúčeniu celoobecných JRD a vzniklo spoločné JRD so sídlom v Topoľčiankach. Do tohto družstva boli pričlenené aj Machulince.

Cesta z Machuliniec do Žitavian cez Domušovo bola v roku 1973 upravená na bezprašnú asfaltovú cestu, po ktorej neskoršie začala premávať do Machuliniec aj prímestská autobusová doprava zo Zlatých Moraviec.
Na miestom cintoríne sa v roku 1973 vybudoval dom smútku. O rok neskôr sa začalo s výstavbou dnešného pohostinstva a predajne potravín. Najprv došlo k zbúraniu a asanácií dvoch starších domov a potom k samotnej výstavbe. 13. decembra 1975 bola nová predajňa potravín a pohostinstvo slávnostne otvorené. Na tomto diele odpracovali naši občania bezplatne množstvo pracovných hodín.
1. októbra 1976 bola otvorená nová moderná budova Materskej školy, kde nechýbala kuchyňa a ostatné potrebné priestory. V tomto roku dostáva obec Čestné uznanie Vlády Slovenskej republiky, ktoré prevzal predseda MNV Karol Ondrejka na Bratislavskom hrade z rúk predsedu vlády. Bolo to ocenenie za výstavbu a rozvoj obce. Súčasne obec dostala ako odmenu sto tisíc korún.
V roku 1982 sa začalo s prípravou projektovej dokumentácie pre výstavbu celoobecného vodovodu. Ako vodný zdroj bola vybratá vŕtaná studňa na Domušove /vedľa cesty Machulince - Žitavany/ . Postupne bol nad Zlatnom pod Vŕškami vybudovaný rezervoár - nádrž na pitnú vodu.
V roku 1987 sa začalo s výstavbou rodinných domov pod Kamencom, vedľa hlavnej cesty smerom do Obýc. Pretože táto nová ulica, je za Žitavou, podobne ako bratislavské sídlisko Petržalka za Dunajom, aj túto novú štvrť začali občania nazývať machulinská Petržalka.

 

FacebookFacebook

Newsletter

Zostaňte v obraze - prihláste sa k odberu newslettera a buďte informovaný o aktuálnych novinkách raz za týždeň mailom.